Počteníčko: Koncert pre bubon a sekeru
Jeden z dialogů Milana Lasici a Júlia Satinského, tentokrát na lidovou notečku.
Dvaja roľníci doja kravy strednej veľkosti. Roľníci debatujú, kravy mlčia.
1. ROĽNÍK: Dojíš, Ďuro, dojíš?
2. ROĽNÍK: Dojím, Ondro, dojím. (Po chvíli.) A ty, Ondro, dojíš, dojíš?
1. ROĽNÍK: Dojím, Ďuro, dojím. (Po chvíli.) A ty, Ďuro, dojíš, dojíš?
2. ROĽNÍK: Dojím ti ja, dojím.
1. ROĽNÍK: Veď tak, Ďuro, veď tak. Len doj, doj.
2. ROĽNÍK: Mám? Nuž čo, dojme, dojme.
1. ROĽNÍK: Mňa ti to tak dojme, keď ti dojím, že dakedy ani neviem, čí som, a len dojím a dojím.
2. ROĽNÍK: Hádam už len dáko dodojíme.
1. ROĽNÍK: Podojíme, dodojíme, odovzdáme, uvidíme.
2. ROĽNÍK: Aj toť, minule, dojím ti ja, dojím, a zrazu ma pochytila dáka pliaga. Dojíš, dojíš, pomysel som si, a čo nadojíš? Aj na tú kravku som pozrel a aj tá ti mala dáke čudné oči. Raz neviem, čo sa to so mnou porobilo. Tak som sa ti napajedil sám na seba, že som zobral drúk a tresol som tú kravu rovno medzi oči.
1. ROĽNÍK: A ja zas včera vykračujem hore grúňom a tu ti mi zišlo na rozum takto: načo si ty, Ondro, to jako ja, vykračuješ hore tým grúňom, keď budeš musieť čochvíľa zísť zasa dolu tým grúňom. Tak som se zvrtol a hybaj do krčmy.
2. ROĽNÍK: Bolo by načim do nedele slivky pozbierať… Aj tie noci sú pridlhé. Ale ony sa skrátia. Člověk kone popása, dookola samé hviezdy, sedím si, sedím, ani ohňa som nenakládol. Čo ja viem, skade sa to vo mne vzalo. Včera v noci. Vstal som a hviezdam som sa bakuľou pohrozil. Ale čože už zmôžeš bakuľou proti všehomíru? (1. roľník mlčí) Zopár hviezd aj popadalo, ale to len tak. Hádam o tom ani nikto nevedel, že majú spadnúť. Tak som vyskočil na Faka, zdrapil som ho za hrivu a poďho krížom cez lúku. Len tak, aby som Fakovi dokázal, že už dáko bude.
1. ROĽNÍK: A my sme pozavčerom zakáľali. Poriadna sviňa to bola. Hádam aj vyše metra mala. Vždy, keď som ju po bruchu poškrabal, tak si ĺahla na zem a len škrabať a škrabať. Tak som ti ju škrabal po tom brušisku a ona na zemi vyvalená, ako chrochce, tak chrochce. Hádam jej to dobre robilo. A pozavčerom sme ju zakáľali. Keď ju Jano, to ako švagor, s nožom po dvore naháňal, tak ti kvíkala ani zdivená a len ku mne utekala, veru by ju bol ani nedochytil. A ja som ju po bruchu poškrabal, ľahla si na chrbát, a vtedy ju Jano, to ako môj švagor, zaklal. Hádam sa nazdala, že ju budem po bruchu škrabať, či čo. Poriadna sviňa to bola. Veď sme vám aj jaternice poslali.
2. ROĽNÍK: A čože sme my už za ľudia, keď už len tie svine obhaniame. Aj Zuza. Navarila bôbu a doniesla mi ho pod Bôrik. Naložil som seno, vyškrabal som sa na voz, Faka som posúril a len tak, na chrbát som si ľahol. Na to seno. A ako tak do neba hľadím, zrazu mi prišlo na rozum: čo ak tak Fako s tým senom do Švajčiarska či do Rumunska zájde. Zídem z voza a nebudem rozumieť ani slova. Čože Fako, ten sa vo svete nestratí. Prvý raz zvonili, keď sme vošli do dvora. Tak som zoskočil, vošiel do kuchyne a poriadne som Zuzu po papuli vymlátil. Aj novú chalupu by sme mali začať, ale dosák nieto.
1. ROĽNÍK: Nieto dosák, nieto. Ani slanina vraj nebude. Mara spomínala. Ešte že sliepky nesú. Ale sprosté sú tie sliepky, človek by neveril. Len to behá po tom dvore a hádam ani nevie, že je sliepka. Vykrikujem na ňu, sliepka si, tak čo beháš, a ona hybaj vnohy. Čo sa človek namorduje aj s tými sliepkami. Eště že nesú. Bodaj ho!… Mara spadla ráno do potoka. Ani s tými ženami si neporadíš. Bola by sa zatopila. Ešte že ani tej vody nieto. Aj som chcel zájsť do hory, ale čo budem chodiť, keď sa mi porisko dolámalo. Tak pôjdem k dochtorovi.
2. ROĽNÍK: A čože ti je?
1. ROĽNÍK: Ále nič. Do krčmy nezájdeme?
2. ROĽNÍK: Podojíme a zájdeme.
1. ROĽNÍK: Nuž tak.
2. ROĽNÍK: Tak ako vravíš.
1. ROĽNÍK: Tak veru.
2. ROĽNÍK (zamyslene): Aj sme dojili, aj sme nič nenadojili.
Doja ďalej a mlčia. Kravy poslušne stoja a dívajú sa před seba.
Z knihy L&S (súborné dielo), vydal Koloman Kertész Bagala, Levice 1996.