Trochu o šťastí
„Žijeme najšťastnejšiu etapu ľudstva,“ počúvame dnes často z rozličných poschodí, ale najčastejšie z tých najvyšších, odkiaľ nedovidieť do údolí.
A kto nie je šťastný, môže si za to sám (povie sa, alebo aj zamlčí v zátvorke).
Čistý jed je táto „šťastnotvorná“ idea – lebo vyvoláva zášť, zlobu a nenávisť – za nepochopenie a vylúčenie.
Ono sa to možno nezdá, ale ten jed sa nám dostáva do žíl. A prepukne v celkom nečakaných a banálnych chvíľach.
Obzerám si na trhu banány.
„Môžete mi dať tieto tri?“
„Nie!“ Dozviem sa a pani mi podáva iné.
„Ale tu je jeden prasknutý,“ namietam.
„Budete jesť šupu?!“
„Nie, ale nechcem jesť špinu.“
„Čo?!“ To som si teda dovolila!
„No, viete čo, tak ďakujem, nechcem…“ Vzopriem sa a počujem najedované:
„Chvalabohu!“
Tá pani za pultom sa nejeduje ani tak na mňa, ale na ten hlúpy život: od rána do večera stojí nad kôpkami tropického ovocia, a ešte si tu bude nejaká frnda preberať!
Na druhom trhu si vyberám z pohára od zaváranín astry.
„Nechajte tie kvety!“
„Prečo? Veď si ich chcem kúpiť.“
„Nechajte to tak! Predavač si odskočil a ja za neho nebudem robiť.“ A je opäť vymaľované.
Svoju vlasť nevymením za nič na svete, ale tú spoločnú západnú hodnotu – zdvorilosť – by som konečne rada zažila aj doma. Lenže – ako, keď máme všetko ako na Západe, iba ten všedný život ako obsluha Západu?
A predsa je niečo ešte horšie, uvedomím si v penzióne pre starých ľudí.
„Joj, ta lem, že by som nikemu nezostala na karku, ta lem toto ne, lem za toto šemodlim,“ povedala nie raz moja mama.Vždy sme ju my, „múdre“ deti, zahriakli: Ale, mami!
Dnes som bola na návšteve v penzióne u deväťdesiat dva ročnej krstnej mamy môjho muža. Jediný syn jej umrel, je sama iba so svojimi bludmi, ktorými mnohým ubližuje, a ani o tom, chúďa, nevie. Ukazovala nám svoj nový domov: kde majú kostol, kam chodí na terasu. Staré panie sa tam motkali, jedna pri výťahu zadriemala, dve si chceli dať kávu, nevedeli obslúžiť automat, tak som tam začala čapovať. Jedna sa odtlačila so svojím chodítkom do svojej izby, aby mi doniesla tridsať centov, a keď som jej ich zovrela v dlani, že nepotrebujem, opakovala, že ona chcela kávu.
„To máte odo mňa ako dar,“ podávala som jej pohárik s capuccinom trochu zahanbene (lebo, panebože, veď tridsať centov!) a ona nechápala.
„Ja mám dosť peňazí,“ hovorím jej.
A ona:
„To som ešte nikdy nepočula, aby niekto mal dosť peňazí.“
Vypili sme si spolu kávu, pokričali na seba, lebo staré panie neveľmi doslýchali. Všetky sa dožili veku, o ktorom sa zvykne povedať – aký krásny! Hovorím si s mojou mamou – joj, ta lem toto ne!
Všetci spejeme k bodu, keď sa pre nás svet zúži na tie podstatné veci. Nebyť smädný, nebyť hladný, mať kde spať a nemrznúť, netrpieť bolesťami.
A vtedy nech nastúpi ono pochopenie, zdvorilosť. Len kde ju potom nájsť, keď sa postrácala vo všedných otrávených dňoch?