Moje klobúky a moji blížni
O klobúkoch, ktoré priťahujú príbehy
Báseň
V tichej uličke som počula za sebou dupot a potom svoje meno. Obzriem sa, starý pán v bielej košeli s trochu zažltnutým golierom, v dlhom montgomeráku sotva chytá dych. Napráva si okuliare a pochvaľuje si, že mám klobúk. Spoznal ma podľa neho aj na diaľku, hoci už dobre nevidí. „Pamätáte sa na mňa?“ skúmavo mi hľadí do tváre. „Podarovali ste mi svoju knižku..." Spomeniem si, mali sme s priateľkou Milkou Zimkovou (herečkou a spisovateľkou) autogramiádu, pán držal knižku v ruke a povedal, že na ňu nemá.
„A páčila sa vám?“ pýtam sa starého pána.
„No, veď preto za vami bežím,“ hovorí. „Aj ja vám chcem za ňu niečo podarovať. Napísal som vám báseň...“ a odmlčí sa. „Ja som ju zabudol,“ povie po chvíli strašne zronene.
Upokojím ho, že je to ešte krajší dar – zostal tajomným.
Neznáma
Inokedy kráčam mestom, z topoľov už sneží, podvečerné májové slnko bledne, deň akoby stekal z krvi do uličiek. Neponáhľam sa, ale kráčam rýchlo zo zvyku, lebo všade, kde sa dá, chodievam pešky. Pristaví ma pani o dvoch barlách, zadívala sa na môj klobúk, ktorý ju tak zaujme, že sa rozhodne nasledovať ma. Na tých dvoch barlách mi ledva stačí, musím zmierniť tempo. Vojdeme do kníhkupectva s rozloženými stoličkami – bude tu čítanie.
Na pozvanie slovenskej filozofky, spisovateľky a prekladateľky Etely Farkašovej a lingvistky spisovateľky a poetky Márie Bátorovej prišiel do Bratislavy indický germanista Amrit Mehta, obe moje milé priateľky čítali z jeho tvorby. Amritova poviedka bola prostá a presná, krátke jednoduché vety akoby boli iba viditeľným kvitnúcim kríkom nad hlboko zapusteným koreňom. Už dávno som necítila také vnútorné napätie v texte, horko smutné a vtipné zároveň. Amrit Mehta tiež do jazyka hindu preložil a vydal poviedky slovenských spisovateliek, ktorých antológiu zostavila Etela Farkašová a mám česť byť tam s nimi.
Moja neznáma známa sa ma šeptom vypytovala, kto je kto a kto som ja, očarene počúvala slovenské spisovateľky, aj Inda hovoriaceho po nemecky, Etelka sem tam preložila, pani veľmi bola spokojná s večierkom, aj s mojím klobúkom: „Ste ako Diana,“ zalichotí mi na záver s poďakovaním.
Mohol byť zadarmo...
Raz v Košiciach som stála pred výkladom s obuvou, bol už večer, v skle sa odrážala moja postava a pri nej ešte jedna.
„Pani, sa vas môžem dačo opytať?“ povedala tá neznáma postava bez dĺžňov a s prízvukom na druhej slabike, ako hovoria východniari. Obzrela som sa, že prečo nie?
„Ta koľko stal toten klobuk?“
Bol čierny, so širokou strieškou a mašľou vzadu, kúpila som si ho u chýrnej klobučníčky pani Janderlovej.
„Osemsto korún,“ hovorím.
„Osemsto korun?! Ta my take fasujeme na oceliarni. Zadarmo!“
Moje klobúky ma zbližujú s mojimi blížnymi.