Ľudia chcú mať svojho kráľa
Pozrela som si Priamuju liniu s Vladimirom Putinom (teda, len večerné zhrnutie) a krásne príbehy k tomu. Dva a pol milióna ľudí sa obrátilo k svojmu prezidentovi. Furt je to menej, ako tých fanúšikov kráľovskej britskej svadby. Ľudia chcú mať svojho kráľa. A nemusí byť ani britský, ani ruský, ale nech plní sny. Asi v mojej druhej, tretej triede mestský rozhlas v mojej rodnej Gelnici ohlasoval, že súdruh predseda emenvé pozval vzorných žiakov na novoročné stretnutie. A ja som bola medzi nimi - učila som sa dobre, ale takých nás bolo viac, vybrali ma asi preto, že nás bolo veľa detí. Z našej triedy ešte Zlaťu Gorduličovú, (kamarátku, neskôr detskú lekárku, ktorá mi bola skontrolovať, koľko bodov mal môj syn pri narodení), lebo tiež sa učila dobre, ale nebola z rodiny takých tých miestnych honorácií. Neviem si spomenúť, čo som mala oblečené, ale viem, že mi mráz zašiel za nechty na nohách, lebo šnurovacie topánky mali tenkú podrážku a mráz štípal ako v mojich knižkách o Sibíri. Sedeli sme v nejakej zasadačke za dlhým stolom prikrytým bielym obrusom a ja som najprv myslela len na to, ako by mi bolo dobre doma v kuchyni, nohy v lavóre s teplou vodou a za oknom sýkorky. Na jabloni mali zavesený kúsok čohosi zo zabíjačky, sýkorky sa na tom hojdali. Tu boli najprv nejaké reči, nevidím už osoby a obsadenie, ale tie sklenené košíky plné mandarínok a pomarančov áno. Pred každým žiakom a žiačkou bolo ruské vajíčko s rohlíkom a fľaška žltého kraherlika (to bola malinovka vo fľaši s porcelánovým uzáverom). Pomaranče a mandarínky sme si po skončení novoročného stretnutia pobrali do vreciek zimníkov. Tá dnešná Priamaja linia mi to pripomenula. Náš mestský prezident už odpočíva a moja spomienka je večne živá.