Našu spoločnosť má utvárať verejný záujem, nie súkromný zisk
Z výroku Richarda Sulíka – čo je zadarmo, to treba zrušiť – ma doslova mrazí. Nie preto, že by ma prekvapovalo toto dlhodobé presvedčenie predsedu SaS. Ale preto, že ma znepokojuje, koľko ľudí považuje túto životnú filozofiu za prirodzenú a nedokáže si uvedomiť jej dôsledky v živote.
Jonathan Swift (ktorého väčšina z vás pozná ako autora slávnych Gulliverových ciest, no vo svojej dobe bol nemenej slávnym publicistom) napísal v roku 1729 esej Skromný návrh, v ktorej s kamennou tvárou cynika a hlupáka navrhol riešenie, ako odbremeniť spoločnosť od dotieravých chudobných ľudí. Vypočítal, že keby sa deti žobrákov používali ako výdatná strava pre nízkopríjmové rodiny, štát by ušetril tri štvrtiny sociálnych výdavkov. Keby sa navyše nakladali do soli a dlhšie by vydržali, krajinu by to mohlo priviesť k väčšej prosperite. Autor v závere článku ubezpečuje verejnosť, že mu nejde o nič iné ako o ekonomický rast, pomoc chudobným a blahobyt celého štátu. Swiftov sarkazmus vyvolal všeobecné pobúrenie malomeštiackych kruhov, ale aj vlnu sympatií voči spisovateľovi, ktorý tak názorne obnažil celý problém. Je šokujúce, že za tie tri storočia sa toho v tomto smere veľa nezmenilo. Máme finančných analytikov, ktorí celkom vážne vypočítavajú, ako negatívne by ovplyvnilo ekonomický rast, keby ľudia o hodinu dlhšie oddychovali. Táto mentalita otrokára sa odzrkadľuje v myslení ľudí, ktorých poburujú obedy zdarma pre všetky deti rovnako, ale nepoburovala ich rovná daň (ktorá bola v skutočnosti nerovná) pre robotníka i pre miliardára. Sú to tí istí ľudia, ktorí sa v čase krízy odmietali „uskromniť“ so svojimi lukratívnymi platmi a chceli si ich navýšiť takmer o tisícku, ale dnes ich trápia necelé dve eurá na dieťa. Sú to tí istí ľudia, ktorí nikdy neprotestovali, že dostávajú notebooky zadarmo, štát im platí kancelárie a nevedia, čo je to cestovať v zime nevykúrenými vlakmi o pol štvrtej do práce, lebo im zabezpečujú ešte aj ubytovanie a dopravu. Áno, čuduj sa svete – tí istí poslanci, ktorí majú dopravu vlakom zadarmo, ju závidia školákom a dôchodcom! Výhody europoslanca Sulíka, ktorý má popri svojom astronomickom plate v Bruseli zadarmo takmer úplne všetko (a neviem o tom, že by sa toho vzdal) – od dopravy, stravy, tučných diét, ktoré môže minúť na čokoľvek až po (dobre počúvajte) nákup kníh – radšej nerozvádzajme.
Bertold Brecht v roku 1934 napísal, že obdobie najväčšieho útlaku prichádza spravidla vtedy, keď sa hovorí o veľkých a vznešených veciach, no na to, aby ste upozornili na také „nízke“ témy ako je jedlo a bývanie pre pracujúcich, potrebujete odvahu. Táto spoločnosť totiž pestuje kult odriekania – odriekania pre slabých a chudobných. A tak nás premiér po boku oligarchu presviedča, že máme byť hrdí Slováci, keď nám stavajú najmodernejší a najdrahší futbalový štadión namiesto toho, aby sme tie milióny investovali do telocviční, plavární alebo hoci aj na podporu športových talentov – aby sme sa nemuseli zbierať na tenisky a tréningy pre talentované rómske dievčatko, ktoré žije s mamou a šiestimi súrodencami z podpory 250 eur v chudobnej špinavej osade. O tom sú priority. Treba si to len vedieť predstaviť. Lebo ako nás musela upozorniť česká novinárka Saša Uhlová, gýčový obrázok spoločnosti dojatej príbehom rómskeho dievčatka, ktoré poctil pán prezident Kiska svojou návštevou, je v protiklade k potrebným systémovým zmenám. Funguje len ako ópium pre naše svedomie, lebo hoci vieme, že topánky pre jednu dievčinu nevyriešia vôbec nič a situácia detí v rómskych osadách je neúnosná, nepohneme pre nich prstom.
Najsilnejšiu vládnu stranu treba kritizovať za strašne veľa vecí. Napríklad za to, ako spolu s kmotríkovcami, poórovcami a ďalšími zbohatlíkmi parazitujú na slovenskom športe, za nehorázne plytvanie, rozkrádanie a korupciu, ktorá z nás urobila banánovú republiku, ale najmä za nedostatok vízie, vďaka ktorej Slovensko stagnuje. Ale keď Smer-SD konečne zavedie opatrenia, ktoré reálne pomôžu nízkopríjmovým rodinám, chudobným, chorým a slabým ľuďom – a vlaky či obedy zadarmo medzi také opatrenia patria – kritizovať takúto pomoc považujem za prejav politického hulvátstva a svetonázorového primitivizmu. Veď oni ani nevedia, kam táto oblasť patrí: keď tímlíder SaS pre školstvo Branislav Gröhling vo vopred pripravenom stanovisku vyhlasuje, že tento „populistický krok“ nie je pre školstvo prioritou a prekvapene habká, prečo ho navrhuje vedenie Smeru a nie ministerka školstva, evidentne netuší, že dotácie pre školské obedy spadajú pod ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, nie školstva. A keď SaS mudruje, že „dobre fungujúca vláda má vytvoriť taký systém, aby ľudia neboli odkázaní na rôzne nekoncepčné almužny od štátu“, nie je vôbec prekvapujúce, že takýto systém nenavrhuje. Lebo ona ho v skutočnosti nemá, jej filozofiou je „rozbi štát, a potom ho kritizuj, že nefunguje“. Neoliberáli totiž nemajú nijaký záujem na tom, aby verejné služby fungovali v dobrom stave – najprv znížia ich dotáciu, čím zhoršia ich kvalitu, potom sa sťažujú, že nefungujú a napokon žiadajú ich privatizáciu. A tento zákerný trik je zdrojom všetkých našich problémov od roku 1989. Extrémny neoliberalizmus v podaní Richarda Sulíka alebo Jany Kiššovej v konečnom dôsledku zabraňuje časti obyvateľstva pochopiť, že táto vláda nás okráda. Pretože kým Smer hádže chudobným ľuďom aspoň tie almužny, SaS im chce zobrať úplne všetko.
Práve tým, že najsilnejšia vládna strana navrhuje obedy zdarma pre všetkých, robí toto opatrenie systémovým. Volanie po väčšej adresnosti je falošné. To sme tu už predsa mali: najchudobnejšie deti síce dostávali obedy zdarma, v skutočnosti to bola len suchá strava, ktorí im podávali v oddelených priestoroch, čím prehlbovali ešte viac pocit vylúčenia. Údaje z výskumu Sociologického ústavu SAV hovoria jasnou rečou:
-príjmovou chudobou je u nás ohrozená takmer pätina detí;
-pretrvávajúca chudoba u detí do 18 rokov je dvakrát vyššia ako v celej populácii;
-riziko chudoby domácností s tromi a viac deťmi je na Slovensku vyššie ako európsky priemer a už niekoľko rokov stúpa;
-polovica domácností s deťmi nedokáže čeliť neočakávaným výdavkom.
A politici, ktorí vidia svet z okien svojich limuzín, úplne vážne tvrdia, že v spoločnosti, kde každé piate dieťa chodí do školy hladné a školský obed je pre neho luxusom, máme šetriť na jednom teplom jedle denne? Mám veľmi rád bývalého uruguajského prezidenta Josého Mujicu. Tento štátnik, ktorý znížil chudobu vo svojej krajine z 25 na 9 percent, získal prívlastok najchudobnejšieho prezidenta na svete. Odmietol totiž bývať v prezidentskom paláci, väčšinu svojho príjmu rozdal chudobe (rozdával z podstaty, nevlastnil žiadne firmy, z ktorých by mu plynul zisk) a ponechal si len priemerný plat v krajine: aby nikdy nezabudol, ako sa žije bežným ľuďom. Tak by mala vyzerať skutočná služba vlasti.
Spoločnosť je vyspelá natoľko, nakoľko sa vie postarať o svojich najslabších. Preto sa s veľkým znepokojením pozerám na to, ako na Slovensku, ktorého žičlivú tvár si ešte pamätám, rastie počet ľudí, ktorí sa nechcú deliť s núdznymi. Opäť mi to pripomenulo, kam smerujeme, že posledným štádiom globálneho kapitalizmu je fašizmus. Ja však verím, že napokon, nech bude táto skúsenosť akokoľvek krutá, väčšina z nás pochopí, že zdravú demokratickú spoločnosť má poháňať verejný záujem, nie súkromný zisk. A že šetriť sa nemá na tých najzraniteľnejších. Lebo nie je pravda, že oni tie sociálne služby dostávajú zadarmo. Všetok ten luxus a extrémny prepych najbohatších sa nezrodil z poctivej práce usilovných manažérov, ale z rozkrádania štátnych zdrojov, vykorisťovania pracujúcich, zneužívania detskej práce, korupcie, podvodov a šetrení na základných potrebách ľudí. Oni týmito almužnami nedostanú späť ani zlomok z toho, o čo ich zbohatlíci pripravili. Majú na to nárok presne tak ako majú nárok na dôstojný život. Vyhadzovať im na oči, že to majú zadarmo, je vlastne nemiestne drzé ponižovanie. Ak opozícia bojuje proti oligarchii a zároveň upiera chudobným deťom, študentom a dôchodcom štandardné potreby, stráca sa zmysel takéhoto boja. Presne tak ako keď kresťanské skupiny nepomáhajú slabším a chudobným, ale fanaticky menia charakter štátu zo sekulárneho na náboženský, stráca sa zmysel kresťanstva. Najlepšie veci v živote boli vždy zadarmo: láska, priateľstvo, objatia, smiech, obloha plná hviezd, zakvitnutá lúka a čistá voda z horskej bystriny. Nedajte sa zmiasť tými, ktorí by nás chceli pripraviť o túto skutočnú slobodu, ktorí by toto všetko najradšej ohradili vysokým múrom a privlastnili si to. Už Jean-Jacques Rousseau o nich hovoril, že sú to najväčší zločinci.