Všetko ostatné je blbosť
Keď som bola malá ako Eliška, najradšej som mala pondelok. Neznášala som sedem hodín večer a mamin glotový plášť, v ktorom odchádzala z domu. Mala som deväť, dostali sme so sestrou, o štyri roky staršou, na starosť najmladšieho trojmesačného brata, otec invalid bol kdesi na liečení, sestra mi ušla na švandry kamsi na Zámčisko a ja som uspávala Mira fľašou Sunaru. Mama v kaviarni, ale nie ako hosť, v robote, aby nás uživila. Jediný krásny deň bol pondelok, to bolo v kaviarni voľno. To teda bolo detstvo! A dodnes sa do neho utiekam. Vie niekto, čo je to vlastne to šťastie? Mali ste ho, keď ste všetko mali?
A čo je to – všetko…?
„Jáj, veď je to snehuják!“ zasmiala sa mladá chasa.
Po ňom už pri čezmíne iba kus mrkvy a paličky z rúk, ale dolu máme „nežjenky!“ A tak ráno hneď nariadi: „Pozieť nežjenky!“ Vedľa nich nejaká zelená chvojka, pýta sa: „Čo to je?“ Babi nevie, habká, tak Eliška napovie: „Ketinka!“ A potom sa zahľadí okolo a povie: „Jéj, aká pekná záhada!“ Pre mňa je naozaj záhada, ako to tie deti všetko vedia. A ako potom si to nechávajú vziať. Tak, ak by som mala vyvinúť ešte nejakú silu, tak iba na to, aby im to nikto nebral.
Eliška si pri sedení na šerblíku pustila televízor a na obrazovke bolo dievčatko z Nepálu. Kameraman si zgustol na jej sviečke pod nosom. Čo sviečka, to bol hnisavý žltozelený vak, čo visel z nošteka. Dieťa nevie, čo je správne a čo nie, ale tá moja vnučka odmietavo žiadala zrušiť vysielanie: „Nece, Ejiška, nece! Fuj!“ To fuj som od nej počula prvý raz. A spomenula si na to aj pri ďalšom sedení na šerblíku – ani sa nedožadovala ovládača, len rovno povedala, že nece dečatko, nemá rada, keď vidí akékoľvek utrpenie. Aj ten míša v Máši ju dokáže dostať do slzičky, keď mu padne kladivo na labku: nece! Dnes som ju prišla pozrieť, či môžeme ísť von. Pod noštekom mala priezračnú vodnatú sviečočku, a aj tak sme boli všetci v strehu. „Eliška, babi ide do obchodu,“ mala meniny, „čo ti má kúpiť?“ „Balóny!“ povie, lebo o tých sa jej (aspoň to tvrdí), aj sníva. Balóny doniesli už v sobotu druhí starí rodičia, tak skúšam iné. „Nemáme knižky!“ povie ľútostivo. Knižnicu majú od zeme po povalu na dvoch stenách izby. Kúpila som jej lopatku a metličku, lebo rada upratuje. Tak uvidíme, čo to v dievčatku zobudí, možno aj ľútosť k upratovačkám. Teraz len nech sa ten soplík vstrebe. Citlivé a vnímavé bytosti tento svet potrebuje, aj keď ich to všetko bolí, ako ten vozger nepálskeho dievčatka. Lúčili sme sa a Eliška povedala: „Ahoj, babinka Gabiela!“
(„Sa neposer,“ povedal dedko Emil, keď som referovala. Keď som začala šerblíkom, tak to bola prvá pointa. Ale bola aj druhá, závažnejšia…)
„Ejiška je choá,“ rozbehla sa, keď som odchádzala, za mnou so slzičkami. Ešte večer som s tým mala čo robiť, a dnes, stále so soplíkmi a stále s chorým výrazom, hovorí: „Ejiška nece byť choá."
Čo mám robiť, aby som jej splnila želanie? Veď všetko ostatné je blbosť…