Nechat se vést duchem, ať to stojí, co to stojí

Kardinál Carlo Maria Martini. Zdroj: catinfor.com

Katolická církev je společenství s mnoha tvářemi. Její život a duchovní pohyb je po dlouhá staletí udržován mimo jiné i vnitřním napětím mezi silami konzervativními a těmi, kteří vidí dále, za horizont všedních dní a materiální existence. Mezi takové patřil nedávno zesnulý kardinál Carlo Maria Martini. Jako důležitý dokument přinášíme jeho poslední kritický rozhovor o církvi.

Poslední srpnový den zemřel ve věku 85 let kardinál Carlo Maria Martini, který byl v rámci církve řazen do směru "progresistů". Od svých 17 let byl jezuitou. Je s podivem, kolik nekonformních postav katolické církve 20. století je spjato s tímto - v minulosti tak kontroverzně působícím − řádem (světově nejznámější je snad Teilhard de Chardin, jehož myšlenky přispěly k rozvoji ekumenismu v období Druhého vatikánského koncilu). Kardinál Martini byl renomovaným znalcem a vykladačem Písma svatého, působil jako rektor Papežského biblického institutu a Papežské gregoriánské univerzity.

Od roku 1980 po 22 let stál jako arcibiskup v čele milánské diecéze. Nebyl příznivcem direktivní pastorace, tedy zákazů, nařízení a dekretů, ale pozitivního přístupu, založeného na příkladech a probouzení duchovních zdrojů víry. Byl ochoten s pokorou vstupovat do dialogu o víře s kýmkoli. Den po jeho smrti vyšel v italském listu Corriere della Sera jeho poslední rozhovor, jakýsi duchovní testament, který uskutečnil 8. srpna s jezuitou Georgem Sporschillem a publicistkou Federicou Radice Fossati Confalonieriovou. Rozhovor vyvolal obrovskou odezvu, v deníku Le Monde i na webu BBC (pod názvem "Církev je o 200 let zpátky") patřil k nejčtenějším titulům.

V našich hlavních médiích byla smrt této výrazné osobnosti stručně reflektována, ale onen rozhovor přetištěn nebyl. Ten uvedly pouze některé křesťansky orientované portály. My přinášíme se svolením autora slovenský překlad Petera Žaloudka, původně zveřejněný na www.teoforum.sk.

Ako vnímate situáciu v cirkvi?

Cirkev v Európe a v Amerike je unavená blahobytom. Naša kultúra zostarla, naše chrámy sú veľké, naše rehoľné domy sú prázdne, byrokratická štruktúra cirkvi je čoraz viacej rozkysnutá, naše rituály a naše odevy sú pompézne. A toto všetko má byť našou dnešnou charakteristikou?
Blahobyt ťaží. Nachádzame sa v podobnej situácii, v akej bol kedysi bohatý mladík, keď smutný odchádzal od Ježiša, ktorý ho povolal, aby sa stal jeho učeníkom. Rozumiem tomu, že nemôžeme všetko len tak opustiť. O to viac potrebujeme nájsť ľudí, ktorí sú slobodní a dokážu byť blízko iným. Tak ako bol biskup Romero a jezuitskí mučeníci v El Salvadore. Kde sú medzi nami hrdinovia, ktorí nás inšpirujú? Takéto osobnosti nesmieme viazať na inštitúciu.

Kto dnes môže pomôcť cirkvi?

Karl Rahner používal často obraz žeravého uhlia, ktoré sa skrýva pod popolom. Ja dnes vidím v cirkvi toľko popola na žeravom uhlí, že to vyzerá, ako keby popol totálne udusil všetko živé a cirkev úplne zneschopnil. Ako je možné oslobodiť žeravé uhlie spod popola tak, aby sme vzkriesili oheň lásky? Najskôr musíme hľadať tie žeravé uhlíky. Kde sú tie nezištné osobnosti, ako bol kedysi milosrdný samaritán? Kde sú osobnosti so silnou vierou rímskeho sotníka? Kde sú takí zapálení, akým bol Ján Krstiteľ? Kde sú tí, čo odvážne uskutočňujú nové, ako to robil Pavol? Kde sú tie verné Márie Magdalény? Chcel by som poradiť pápežovi a biskupom, aby pri hľadaní svojich dvanástich opustili zabehané normy platné pre obsadenie rozhodujúcich postov. Aby sa obrátili na ľudí, ktorí sú blízki chudobným. Aby sa obrátili na tých, ktorí sú obklopení mladými odhodlanými ísť novými cestami. Potrebujeme sa vyrovnať s ľuďmi, ktorí majú odvahu nechať sa viesť duchom, nech to stojí, čo to stojí.

Aké nástroje by ste použili proti únave cirkvi?

Poradil by som tri veľmi silné prostriedky. Prvým je obrátenie. Cirkev si musí uvedomiť vlastné omyly a počínajúc pápežom a biskupmi sa musí vydať na cestu radikálnej zmeny. Pedofilné škandály nás nútia ku konverzii. Otázky ohľadne sexuality a všetkého, čo s tým súvisí, nie sú výnimkou. Tieto otázky sú dôležité pre každého, pre daktorých až priveľmi. Musíme sa pýtať seba samých, či ľudia ešte vôbec počúvajú rady cirkvi v oblasti sexuálneho učenia. Má v tejto otázke ešte cirkev autoritu hodnú dôvery, alebo sa stala už iba karikatúrou pre média?

Druhým nástrojom je Slovo Božie. II. vatikánsky koncil navrátil Písmo katolíkom. (…) Len ten, kto nad Slovom premýšľa vo vlastnom srdci, má právo byť na strane tých, ktorým leží na srdci obnova cirkvi a dokážu tak správne odpovedať i na osobné otázky. Božie slovo je jednoduché a hľadá partnerské srdce, ktoré počúva. (…) Ani klérus, ani cirkevné právo nemôžu nahradiť vnútro človeka. Všetky vonkajšie pravidlá, všetky zákony či dogmy sú nám dané len preto, aby nám pomáhali ujasniť si vnútorný hlas a rozpoznávať duchov.

Pre koho sú sviatosti? Toto je tretí nástroj na uzdravenie. Sviatosti nie sú nástrojom disciplíny,
ale pomocou pre ľudí putujúcich na ceste, či zmietaných životnými skúškami. Prinášame sviatosti ľuďom, ktorí potrebujú novú silu? Myslím na všetkých rozvedených a na znovuzosobášených, na rozdelené rodiny. Títo si zaslúžia osobitnú starostlivosť. Cirkev hlása nerozlučiteľnosť manželstva. Je to milosť, ak manželstvo a rodina pretrvávajú (…) Prístup, aký máme voči rozvedeným rodinám, bude určujúci pre vzťah celých generácií ku cirkvi. Ženu opustil muž a našla si nového druha, ktorý sa stará o ňu i jej deti. Moci sa ujala druhá láska. Ak sa bude cítiť táto rodina diskriminovaná, tak nebude odrezaná od cirkvi len matka, ale i deti. Ak sa rodičia cítia mimo cirkvi, alebo necítia pomoc cirkvi, stratí cirkev budúcu generáciu. Pred svatým prijímaním sa modlíme: "Pane, nie som hodný…" (…) Láska je milosť. Láska je dar. Otázka, či môžu rozvedení pristúpiť ku prijímaniu, je zvrátená. Otázku by sme mali formulovať inak: ako môže cirkev pomôcť silou sviatostí tým, ktorí žijú v komplikovaných rodinných situáciách?

Čo robíte vy osobne?

Cirkev zaostala 200 rokov pozadu. Prečo sa nezburcuje? Máme strach? Strach namiesto odvahy? Akokoľvek − viera je základom cirkvi. Viera, nádej, odvaha. Som starý, chorý, závislý na pomoci iných. Ľudia v mojej blízkosti mi dávajú cítiť svoju lásku. Táto láska je oveľa silnejšia než nedôvera, ktorú vnímam v európskej cirkvi. Len láska dokáže zvíťaziť nad únavou. Boh je láska. Jedna otázka, ktorú mám aj pre teba aj pre iných − pýtaj sa, čo môžeš ty sám spraviť pre cirkev?

Georg Sporschill SJ a Federica Radice Fossati Confalonieriová.

Překlad: Peter Žaloudek