Nad vinicou krákajú kŕdle vrán...
Ako žil malý človek z krajiny, kde zavládla sloboda.
V Horných Orešanoch majú cintorín uprostred viníc. Sopranistka vytiahla z vrecka na vetrovke mikrofón. Priložila k ústam, ale asi sa vybil, zastrčila ho nazad. Bola mi milá ako moja švagriná Melanka z Gelnice – aj tá spieva v chóre na odobierkach. Odprevádzali sme švagra Alina. Bude mu v tých vinohradoch pekne.
Nad vinicou krákajú kŕdle vrán, popri plote beží krajinou muž v žlto modrej mikine a legínach. Nebožtík v rakve je malý človek – nielen preto, že sa narodil do početnej a nevýznamnej rodiny, ale najmä preto, že takí ľudia nikdy nikoho z veľkých nezaujímajú.
Dostal meno zo svätovojtešského kalendára. Keď sa už minul Ján, Marián, Vojtech, Pavol aj Peter, prišlo na exotiku: sestra bola Perla, a on Klaudius. Pre celú dedinu bol Alinom.
Ali vedel škrabať vinohrad, lámať kukuricu, stínať a píliť stromy. Aj dom vedel postaviť – pomohli mu bratia. Zarábal si hĺbením artézskych studní. Mal jediné želanie: aby sa jeho deti mali lepšie ako on. Lenže prišiel víťazný November a o artézske studne už nebol záujem. Ali pracoval ako dovtedy – aj vo vinohrade, aj v hore, iba v družstve už nie, to sa rozpadlo, lebo sa naprávali krivdy. Deti – jedna dcéra a dvaja chlapci – potrebovali topánky i vetrovky, ba i hotové peniaze do školskej jedálne na obedy. Lenže otec síce pracoval, no nezarábal, a mama, úradníčka na študijnom oddelení v okresnom meste, to svojím príjmom nevládala pokryť.
A tak sa Ali nechal najať na roboty do Nemecka. Do toho Nemecka, nad ktorým sme vo veľkej vojne zvíťazili. A tak sa víťazi dali zamestnať – načierno, samozrejme. Domov, do Orešian, prišiel raz za dva mesiace. Žena mu nabalila masť, klobásy, tlačenku, slaninu, napiekla koláčov a on znova šiel. Na múračky, na vykopávanie kanálov, na čo prišlo. Bývali s kamarátmi, kde sa dalo: tu v akejsi búde za mestom, tam v domčeku pri stanici. Umývali sa tiež, kde sa dalo, v lete na kúpaliskách, v zime vo WC na pumpách. Domov chodieval stále divokejší. Začal vinohrad nielen obrábať, ale aj z neho riadne koštovať. Doma boli radi, keď opäť odchádzal, začali sa ho báť.
Deti vyštudovali, dcéra je učiteľka, jeden syn doktor prírodných vied a najmladší vozí na kamiónoch tovary po Európe. Mama dospela do dôchodkového veku, z úradu ju vypoklonkovali, ale peniaze treba, raz vybuchne kotol, druhý raz začne zatekať strecha... A tak chodí po domácnostiach umývať okná a upratovať. Alino zo zárobkov v Nemecku vypadol – dvakrát za nich musel majiteľ platiť pokutu za čiernu robotu, tak sa vrátil domov. Pracoval ako bol zvyknutý, kamarát ho vzal do svojho „podniku“, len platiť zabudol. Pre peniaze preto bolo doma furt peklo.
Tak sa dopotácal náš Alino až k svojmu drevenému lôžku tu, na hline rodného chotára. Spievajú mu a odprevádzajú ho, a nikomu jeho osud neprichodí zvláštny. Väčšina jeho kamarátov žije presne tak, ako žil on.
Uložili sme ho, na kare zjedli rezeň so šalátom a v adventnom prítmí sme sa rútili v našom dvadsaťročnom Seate Cordobe Podhorím. Odrazu za nami blikali svetlá. Môj Emil sa čudoval – čo sú tu, kolotočári? Ale tí nielen svietili, ale boli nám nalepení na chrbte, ba aj tak čudne trúbili. Hovorím: „A nemal by si zastať?“ Pred kostolom v Dolných Orešanoch majú veľký adventný veniec, obdivujem ho, a tí kolotočári zase vytrubujú. „Choď nabok, nech prejdú,“ hovorím, a Emil si dá povedať, ale oni to boli policajti... Asi sa čudovali, že ich ignorujeme...