Cirkevná reforma v duchu Františka z Assisi? (1. část)
Hans Küng oslavil letos 19. března 85. narozeniny. Po 28 letech předsednictví Nadace Herberta Haaga "Za svobodu v církvi" se emeritní professor univerzity v Tübingenu rozhodl kvůli vysokému věku odstoupit z funkce. Taktéž opouští předsednictví v Nadaci Weltethos (Globální Étos). Jeho projev ze 14. března se ohlíží za jeho celoživotním reformním úsilím v souvislosti s volbou nového papeže Františka.
I.
Myslíte, že sa Jorge Mario Bergoglio zamýšľal nad tým, prečo si doteraz žiadny pápež nezvolil meno František? V každom prípade si bol však Argentínčan vedomý toho, že voľbou mena František poukazuje na svetoznámy originál z 13. storočia plného života, mondénneho syna bohatého kupca s plátnom z Assisi, ktorý sa ako 24ročný zriekol rodiny, bohatstva a kariéry a odovzdal dokonca i vlastné šaty svojmu otcovi. Je obdivuhodné, aký dôraz kládol pápež František na zavedenie nového štýlu už od prvej minúty uvedenia do úradu: inak ako jeho predchodca: žiadna mitra so zlatom a drahokamami, žiadna purpurová hermelínom pretkaná mozetta, žiadne na mieru a ručne vyrobené červené topánky a špeciálna čiapka, žiadne nosidlá a tiara. Obdivuhodné je, že sa nový pápež zrieka patetických gest a kvetnatej rétoriky a hovorí rečou ľudu, ktorá bola zakázaná pápežmi už vtedy, za čias Františka assiského, ale i dnes, ako obyčajný laický kazateľ. Obdivuhodné je i to, aký dôraz pápež kladie na svoju ľudskosť: prosí o požehnanie od ľudí predtým, než sám udelí požehnanie, platí tak ako každý iný účet za hotel, preukazuje kolegialitu s kardinálmi v autobuse, v spoločnej rezidencii, pri oficiálnej rozlúčke, umýva nohy mladým väzňom, medzi iným i moslimke. Pápež, ktorý sa navonok prezentuje ako človek stojaci obomi nohami na tejto zemi. Toto všetko by potešilo Františka z Assisi a je to pravým opakom toho, ako sa v svojej dobe prezentoval pápež Inocent III. (1198−1216). Za ním putoval František do Ríma v roku 1209 spolu s jedenástimi "menšími bratmi" (fratres minores), aby mu ukázal svoju krátku Regulu formulovanú striktne len citátmi z Biblie. Požiadal ho o pápežskú aprobáciu života "podľa svätého Evanjelia" v absolútnej chudobe a o laické kazateľstvo. Inocent III., gróf zo Segni, rodený panovník, bol zvolený v 37. roku svojho života za pápeža. Teológiu vyštudoval v Paríži, bol právnikom s brilantne ostrým jazykom, bol nadaným rečníkom, schopným administrátorom a rafinovaným diplomatom. Nikdy predtým ani potom nemal pápež toľkú moc ako on. Revolúcia zhora, ktorú v 11. storočí inicioval pápež Gregor VII. ("gregoriánska reforma") dosiahla za Inocenta III. svoj vrchol. Oproti titulu "Petrov zástupca" zaviedol až do dvanásteho storočia používaný titul pre každého biskupa a kňaza "Kristov zástupca" (Inocent IV. zaviedol neskôr dokonca titul "Boží zástupca"). Inocent III. označil sám seba počas inauguračnej kázne za "zástupcu Krista" a postavil sa do role sprostredkovateľa medzi Bohom a človekom: menší ako Boh, ale väčší ako človek, sudcu nad všetkými a podriadeným len Bohu. Tento titul bol úplne iný, než ako tomu bolo v prvom tisícročí, a zároveň ho nikdy neprijali vo východných apoštolských cirkvách. Inocent III. tak vmanévroval pápežstvo do úlohy absolútneho panovníka, zákonodarcu a sudcu kresťanstva, a táto predstava trvá až do dnes. Avšak triumfálny pontifikát Inocenta III. sa prejavil nielen ako vrcholný, ale i zlomový okamih. Už za jeho vlády sa v rímskom kuriálnom systéme objavili náznaky rozpadu, ktoré čiastočne pretrvávajú až dodnes: nepotizmus a zvýhodňovanie príbuzných, hrabivosť, korupcia a dubiózne finančné obchody. Už v 70. a 80. rokoch 12. storočia vznikali nekompromisné hnutia pokánia a chudoby (Katari a Valdenci). Pápeži a biskupi bojovali proti týmto ohrozujúcim prúdom, zakazovali laické kazateľstvo, prehlasovali tieto snahy za "heretikov", vyhrážali sa inkvizíciou, ba až vojenským ťažením.
Napriek tomu to však bol práve pápež Inocent III., ktorý na jednej strane síce kruto prenasledoval heretikov, na druhej strane sa však snažil integrovať do cirkvi chudobne žijúce evanjelicko-apoštolské hnutia. I on vedel veľmi dobre, že cirkev nutne potrebuje reformu, kvôli ktorej nakoniec zvolal dôležitý 4. lateránsky koncil. A tak po dlhšom, dobre myslenom napomenutí udelil Františkovi z Assisi povolenie ku laickej kazateľskej činnosti. Ideál absolútnej chudoby, tak ako o ňom píše vo svojej regule, nech podriadi Božej vôli v modlitbe. Na základe sna, v ktorom videl malého nenápadného rehoľníka ako podopiera pápežskú lateránsku baziliku pred pádom - tak nám to zreprodukovali dejiny - dal konečne pápež Františkovi z Assisi povolenie praktizovať jeho regulu. V konzistóriu to oznámil kardinálom, nezanechal však žiadne písomné potvrdenie. V skutočnosti František z Assisi predstavoval alternatívu pre rímsky systém. Čo by sa však bolo stalo, keby Inocent sám, spolu so svojím kardinálsko-biskupským zborom, začal brať evanjelium znovu vážne? I keď nie doslovne, ale aspoň duchovne, predsa by to len znamenalo evanjeliovú výzvu a mocne by to otriaslo celým tým centralistickým, jurisdikčným, politickým a klerikálnym systémom, ktorý si od 11. storočia prisvojil v Ríme nárok na šírenie Kristovho posolstva. Inocent III. by sa tak bol stal jediným pápežom, ktorý vďaka svojim neobyčajným kvalitám a nadaniu mohol ukázať cirkvi úplne inú cestu, ktorá mohla v 14. a 15. storočí zabrániť rozdeleniu a exilu a cirkev 16. storočia mohla uchrániť pred protestantskou reformou. Malo by to samozrejme veľkú konsekvenciu už v 13. storočí, ktorá mohla pre cirkev znamenať zmenu paradigmy, a nemuselo tak dôjsť k rozdeleniu cirkvi na východnú a západnú, ale naopak k jej uzmiereniu. A tak všetky prakresťanské zásadné požiadavky Františka z Assisi, ktoré mal na cirkev, sa teraz prenášajú na pápeža, ktorý sám seba nazval programovo František. V prvom rade ide o tri zásadné františkánske ideály, ktoré v dnešnej dobe treba brať vážne: chudobu - paupertas, pokoru - humilitas a jednoduchosť - simplicitas. Zároveň toto jasne vysvetľuje, prečo si dodnes žiaden pápež netrúfol vziať také meno: Františkove požiadavky sa im zdali byť príliš vysoké.
II.
Tým však vzniká druhá otázka: Čo to znamená dnes pre pápeža, keď s takou odvahou prijíma meno František? Samozrejme, nie je možné absolutisticky idealizovať osobu Františka z Assisi, lebo i on mal svoju subjektivitu, exaltáciu a slabosti. Nie je to žiadna absolutistická norma. Avšak jeho prakresťanské želania je nutné dnes vziať vážne, i keď nie je možné ich prevziať doslovne. Pápež i cirkev ich musia vedieť presadiť - aplikovať do dnešnej doby.
1.Chudoba, nemajetnosť - paupertas?
František z Assisi mal na mysli nekompromisnú chudobu. Podľa svojho testamentu - nevlastniť absolútne nič. To platí nielen pre jednotlivých bratov (tak ako tomu bolo dovtedy už u starších rádov), ale i celého spoločenstva. Preto zakázal stavať veľké cirkevné budovy. Práca je nevyhnutná, žobranie len v krajnom prípade. Na zamyslenie stojí, že Ježiš sám nevyžadoval odovzdanie majetku pre spoločenstvo. Súhlasil s tým, aby sa Zachej podelil len s polovicou svojho majetku. V tomto ohľade neustanovil žiadne nariadenie. Mnohí z jeho nasledovníkov, podobne i apoštol Peter, vlastnili domy. Ale od všetkých vyžadoval maximálnu skromnosť, dôverujúcu bezstarostnú dôveru, vnútornú slobodu a nezávislosť na majetku. Cirkev v duchu Inocenta III. však predstavuje cirkev bohatstva, nafúkanosti a prepychu, chamtivosti a finančných škandálov. Oproti takejto cirkvi stojí v duchu Františka cirkev transparentnej finančnej politiky a úprimnej skromnosti. Cirkev, ktorá sa stará predovšetkým o chudobných, slabých, marginalizovaných. Cirkev, čo nezhromažďuje bohatstvo a kapitál, ale aktívne bojuje proti chudobe a jej vlastným zamestnancom ponúka vzorné a dobré pracovné podmienky.
2.Pokora, poníženosť - humilitas?
Františkovi z Assisi išlo o odriekanie sa moci a vplyvu, o trpezlivosť vo všetkých situáciách a neustálu radosť. František sa identifikuje s trpiacim a ukrižovaným Ježišom. Cirkev v duchu pápeža Inocenta III. však predstavuje cirkev moci a panovania, byrokracie a diskriminácie, represií a inkvizície. Naproti tomu sa cirkev predstavuje v duchu Františka − ako cirkev ľudskosti, dialógu, sesterskosti a pohostinstva, tiež pre nepohodlných, či inak zmýšľajúcich, je solidárna i s tými, ktorí sú kritickí, nevylučuje zo svojho zhromaždenia náboženské sily a idey, ale necháva ich rásť.
3.Jednoduchosť, prostota - simplicitas?
František z Assisi chcel vo veľkej jednoduchosti vo všetkom nasledovať Krista. To zahŕňa v sebe, ako o tom svedčí jeho "Slnečná pieseň" (pieseň na oslavu stvorenia): úplne nový vzťah ku stvoreniu, ku zvieratám, rastlinám a prírodným javom, dokonca i k našej "sestre" − telesnej smrti (v taliančine "la morte"). Všetky stvorenia majú podľa neho dušu a sú našimi bratmi a sestrami. Cirkev v duchu pápeža Inocenta však predstavuje cirkev strnulej dogmatiky, morálnej cenzúry a jurisdikčných zabezpečení (istôt), cirkev všetko regulujúcej kanonistiky, vševediacej scholastiky a cirkev strachu. Naproti tomu cirkev v duchu Františka z Assisi predstavuje cirkev Radostnej Zvesti a radosti vôbec, cirkev jednoduchého Evanjelia orientujúceho sa na teológiu. Cirkev, ktorá počúva ľudí, namiesto toho, aby ich zhora poučovala a indoktrinovala, ktorá nie je schopná sa učiť, zato však neustále len poučovať. A tak môžeme vo svetle požiadaviek a formulácií Františka z Assisi rekonštruovať i dnes zásadné opcie pre cirkev. Cirkev sa síce blýska leskom pri veľkých rímskych manifestáciách, avšak jej vnútorné štruktúry sa navonok prejavujú ako hniloba a črepiny počas bežného dňa v spoločenstvách, v mnohých krajinách sveta, kvôli ktorým sa mnohí ľudia od nej vnútorne už vzdialili alebo ju opustili už i fyzicky. Žiaden rozumný človek určite neočakáva, že budú realizované reformy z jedného dňa na druhý. Za päť rokov je však možné, aby došlo k zmene paradigmy: dokázal to v 11. storočí pápež Lev IX. (1049−1054) pochádzajúci z Lotrinska. Pripravil pôdu pre reformu Gregora VII. a v 20. storočí Talian Ján XXIII. (1958−1963), ktorý zvolal II. vatikánsky koncil. Najskôr však musí byť jasný smer: nie reštauračné spiatočníctvo do predkoncilovej doby, ako ho rozbehol najskôr poľský a potom v ňom pokračujúci nemecký pápež, ale uvážené plánované a dobre sprostredkované kroky reforiem v línii II. vatikánskeho koncilu.
(konec 1. části)
Z němčiny přeložil Peter Žaloudek. Text publikujeme se svolením překladatele i autora.