KULTURNÍ NOVINY - nezávislé mediální družstvo (production)

Pokračování bilančního projevu významného švýcarského teologa u příležitosti letošního udělování Ceny Nadace Herberta Haaga v Luzernu.

III.

Tretia otázka sa vynorila nielen vtedy, ale je aktuálna stále i dnes: Nenarazí reforma cirkvi na vážny odpor? Mnohí v katolíckej cirkvi, ale i mimo nej, majú samozrejme nádej, že pápež bude mať dosť energie na to, aby dokázal uvoľniť nahromadenú zápchu reforiem a presadiť dôležité reformy. Bezpochyby narazí na mocné protisily predovšetkým z mocenskej fabriky (úradu) rímskej kúrie, ktorým bude musieť odolať. Ako silný môže byť tento tlak, mal možnosť zakúsiť sám na sebe i František z Assisi. Ten, ktorý sa chcel v chudobe zrieknuť všetkého, sa o to viacej upriamil na "svätú matku cirkev". Nie v konfrontácii s hierarchiou, ale v poslušnosti voči pápežovi a kúrii, chcel žiť konformitu s Ježišom: v žitej chudobe a v laickom kazateľstve. Na želanie svojho dobrodinca benediktínskeho kardinála Jána zo sv. Pavla Colonna, ktorý mu umožnil audienciu u Inocenta III., sa nechal on i jeho druhovia prostredníctvom tonzúry uviesť do klerikálneho stavu. Toto mu na jednej strane umožnilo kazateľskú činnosť, na druhej strane ho však čoraz viacej pritláčalo k múru akceptovanie klerikalizácie jeho mladého spoločenstva, ktoré čoraz viacej pozostávalo z kňazov. A tak nikoho neprekvapuje, že františkánske hnutie sa postupom času stávalo viac a viac súčasťou rímskeho systému. Posledné Františkove roky boli dusené čoraz väčším napätím medzi jeho pôvodným ideálom nasledovania Ježiša a prispôsobovaním sa jeho spoločenstva čoraz viacej vtedajšiemu typu kláštorno-klerikálnemu spôsobu života. Tretieho októbra 1226 zomiera František, chudobný tak, ako chudobne žil celý život, vo veku 44. roku života. Desať rokov predtým úplne nečakane zomrel, rok po zvolaní 4. Lateránskeho koncilu, pápež Inocent III. 16. júna 1216 našli jeho mŕtvolu v katedrále v Perugii. Pápeža, ktorý rozmnožil moc, majetok a bohatstvo Svätého Stolca tak ako nikto. Zomrel opustený od všetkých, jeho telo našli úplne nahé a okradnuté najbližšími spolupracovníkmi. Pochodeň prepadu pápežskej veľmoci v pápežskú bezmocnosť! Na začiatku 13. storočia slávne a mocne vládnuci Inocent III., na konci 13. storočia ponižujúco zatknutý pomätenec Bonifác VIII. (1294−1303), ktorého pontifikát nasledoval skoro 70ročný exil v Avignone a západná schizma s dvomi a nakoniec tromi pápežmi. Necelé dve desaťročia po smrti Františka z Assisi bolo evidentné, že vo vtedajšom Taliansku sa rýchlo šíriace františkánske hnutie plne domestikovalo (udomácnilo) v cirkvi tak, že čoskoro bolo plne v službách pápežskej politiky, a to až natoľko, že sa jeho členovia aktívne zapojili do služieb inkvizície. V prvom rade to bolo dielom synovca Inocenta III., kardinála Ugolina z Ostie, dôverne známeho Františkovi, ktorý bol rok po smrti Inocenta III. zvolený za pápeža Gregora IX. (1227−1241). Františka, ktorého "ľud zdola" už dávno proklamoval za svätého, proklamoval on "zhora" tým, že ho úradne prehlásil za svätca. Zároveň animoval Františkom nominovaného vikára svojej spoločnosti k tomu, aby postavil enormný trojposchodový chrám so všetkými subštruktúrami a k tomu ešte i obrovským konventom. A to dokonca nad hrobom "poverella" − "chudáčika" − napriek jeho výslovnému zákazu budovať veľké kostoly a kláštory. Nakoniec "interpretoval" synovec Inocenta III. i Františkovu regulu pápežskou bulou, plne v duchu rímskych predstáv. Ak teda bolo možné, že František z Assisi bol i s jeho druhmi plne domestikovaný v rímskom systéme cirkvi, nie je teda ani vylúčené, že i pápež František sa stane väzňom rímskeho systému, ktorý má v úmysle reformovať. Pápež František! Paradox? Či sa pápež a František, očividné protiklady, dokážu zmieriť? Len vtedy, ak to bude pápež, ktorý chce reformovať v duchu Evanjelia. Našej nádeje v takéhoto pápeža "angelicus" - anjelského - by sme sa nemali len tak rýchlo vzdávať!

IV.

Na koniec ešte štvrtá otázka: Čo robiť, ak nám nádej na reformu bude odňatá zhora?

Časy, kedy cirkev mohla manipulovať veriacich poslušnosťou, sa už našťastie minuli. Podobne ako i doba "mystiky poslušnosti", ktorú v 11. storočí zaviedla do cirkvi gregoriánska reforma, ktorá hovorí o tom, že poslúchať Boha znamená poslúchať cirkev, a to zase znamená poslúchať pápeža a naopak, od toho času bola zavedená poslušnosť pápežovi ako centrálna čnosť. Rozkaz a poslušnosť, presadzovaná akýmikoľvek prostriedkami, sa stala rímskym štýlom! Avšak stredoveké pravidlo: poslušnosť voči Bohu = poslušnosť cirkvi = poslušnosť pápežovi odporuje už vo svojej podstate slovám apoštolov pred vysokou veľradou v Jeruzaleme: "Je treba viacej poslúchať Boha než ľudí." V žiadnom prípade nesmieme podľahnúť rezignácii, ale tvárou v tvár chýbajúcim impulzom k reforme "zhora" − zo strany hierarchie, musíme vyžadovať rozhodným spôsobom reformu "zdola", od ľudí. Ak sa pápež František rozhodne pre aplikáciu reforiem, určite bude mať na svojej strane širokú podporu ľudí nielen z katolíckej cirkvi, ale zovšadiaľ. Ak by ale nechcel brať ohľad na šírenie reformy a odbúravanie nahromadenej zápchy volajúcej po reformách, začne sa zvolanie "Empört Euch - Indignez-vous" šíriť čoraz viacej i v katolíckej cirkvi a vyprovokuje reformy "zdola" ktoré i schválenia hierarchie, ba dokonca proti hierarchii samej sa začnú celoplošne rozmáhať, tak ako sa od iskry zapáli celý stoh slamy. (Pozn. prekladateľa: Küng tu zrejme poukazuje na knihu Stephane Hessela: Empört Euch − Vzbúrte sa, ktorá vyšla v októbri 2010, do februára 2011 bolo predaných viac ako milión exemplárov.). V najhoršom prípade, tak ako som to napísal ešte pred voľbou nového pápeža, nezažije cirkev novú jar, ale sa vráti drasticky do doby ľadovej a vystaví sa nebezpečenstvu, že sa z nej stane málo relevantná sekta. Teraz mi však budete, milé poslucháčky a poslucháči, asi namietať, ako je možné dnes uskutočňovať reformu "zdola"? Na to nemám ani dnes, po štyridsiatich rokoch inú odpoveď - aké symbolické je len toto číslo, keď si pomyslíme na 40ročné putovanie izraelského ľudu po púšti - ako vtedy, keď som v roku 1972 spolu s inými 33 prominentnými teológmi podpísal Výzvu − "odpor rezignácii". Medzi týchto teológov patrili v nemecky hovoriacich krajinách na prvom mieste náš nadačný zakladateľ Herbet Haag, ale tiež Alfons Auer, Franz Böckle, Norbert Greinacher, Otto Karrer, Walter Kasper a Johann Baptist Metz. Dnes teda opakujem tých päť bodov:

1. Nemlčte! Každý člen cirkvi, či je členom hierarchického úradu alebo nie, či muž, alebo žena, má právo a často i povinnosť povedať verejne o cirkvi a jej vedení, čo si on či ona myslí, alebo čo on či ona považuje za nutné, aby sa zmenilo, teda vysloviť návrh na zlepšenie. (Porov. tiež cirkevné právo - CIC Kánon 212, paragraf 3). Dôverujte moci slova! Tri odvážne ženy v Moskve označované Pussy Riot blamovali šéfa Kremľa Putina a jeho autoritatívny režim pred celým svetom! A čínsky umelec Ai Weiwei vystúpil v Pekingu, celosvetové média si to všimli, za ľudské práva, demokraciu a spravodlivosť a trúfol si odporovať celému totalitnému straníckemu aparátu.

2. Sami konajte! Nielen sa sťažovať a nadávať na Rím a na biskupov, ale byť samostatne aktívny. Dôverujme moci činu! Práve v modernej spoločnosti majú jednotlivci, tak ako i celé skupiny, možnosť pozitívne ovplyvniť prostredníctvom médií a internetu cirkevný život. Či by snáď nemohla prísť "katolícka jar" konečne i v cirkvi tak, ako sa to stalo už v arabskom svete?

3. Držte sa spolu! Jednotlivec by mal byť všade tam, kde je to len možné, podporovaný inými: priateľmi, farskou radou, kňazmi či pastorálnou radou a katolíckymi zväzmi laikov. Alebo tiež slobodnými skupinami laikov, či reformných hnutí, kňazskými či inými solidárnymi skupinami. Dôverujte moci spoločenstva! Pred 40 rokmi som formuloval vetu, ktorá sa splnila až v roku 2011: "Jeden farár v diecéze sa nepočíta, piatich si už všimnú, päťdesiat už nemôžu poraziť." Odvážna a vytrvalá Farárska iniciatíva v Rakúsku, na ktorej čele stojí nami ocenený Helmut Schüller, má už 500 kňazov a priviedla viedenského kardinála Schönborna k stiahnutiu hrozby s exkomunikáciou. A vo Švajčiarsku iniciovaná farská iniciatíva má už vyše 300 podpisov duchovných pastierov a pastierok. Podobné povzbudzujúce povstania a vývoj medzi veriacimi je dnes evidentný na celom svete. Chceme dúfať, že sa k týmto hnutiam pridajú ďalší jednotlivci, skupiny a predovšetkým duchovní.

4. Vyžadujte i čiastočné úspechy! Diskusie samé o sebe nepomôžu, často je nutné ukázať, ako to myslíme vážne. Samozrejme s dobrým úmyslom. Pretože tlak na autoritatívne vedenie cirkvi je v duchu kresťanského bratstva legitímny tam, kde hierarchovia nevykonávajú svoj úrad v súlade s poslaním služby. Ten, kto nechce počúvať, musí vycítiť. Dôverujte moci vzbury! Ľudová reč v celej katolíckej liturgii, zmeny podmienok v miešaných manželstvách, väčší dôraz na toleranciu, demokraciu, ľudské práva a mnohé iné boli v cirkevných dejinách dosiahnuté len vďaka neustálemu lojálnemu tlaku "zdola". Jasne to ukázala napríklad neposlušnosť nemeckých farských spoločenstiev proti rímskemu zákazu nepovoliť miništrantky pri oltári. Tam, kde nejaké nariadenie cirkevnej autority celkom evidentne nezodpovedá Evanjeliu, môže byť neposlušnosť a odpor nielen dovolený, ale je priamo nutný. Kde viacej než práve v cirkvi je treba "viac poslúchať Boha než ľudí" (Skutky 5, 29)? A prečo, pýtam sa, nie je možné spraviť z povinného celibátu dobrovoľný, tak ako je to u všetkých iných náboženstiev jednotných s Rímom (napr. gréckokatolíkmi), a ponechať celibát len pre tých, ktorí ho naozaj i sami chcú?

5. Nevzdávať sa! Pri záchrane cirkvi, alebo jej obnove, to viete veľmi dobre, často vzniká pokušenie či pohodlné alibi, názor, že i tak to nemá zmysel, keď to jednotlivec nezvládne, a že i tak nenapredujeme ďalej. Ale práve v terajšej fáze vnútrocirkevnej reformy, ale i stagnácie, je veľmi dôležité zachovať pokoj v dôvernej viere a vydržať v hlbokom nadýchnutí sa pod vodou. Podobne bolo treba vydržať i politickú stagnáciu reformy v 19. storočí a po troch desiatkach rokov sa situácia hýbe konečne dopredu. Dôverujme moci nádeje! Zatiaľ čakajú mnohí stále ešte na úsudok zodpovedných. Ale spracovávanie sexuálnych škandálov z minulosti zanechalo na mnohých biskupoch stopy nového kritického myslenia. A títo biskupi sú takisto vystavení základným otázkam, ktoré im nikto nemusí klásť zvonku, pretože sa natískajú zvnútra, ako je napr. otázka moci a jej výkonu v cirkvi, či otázka prísneho dogmatizmu alebo otázka sexuality a zmeny myslenia v oblasti sexuality.

Záver

K najaktuálnejším otázkam spoločenských problémov, v ktorých by sme sa mali ako kresťania angažovať, patrí: boj proti hladu a chudobe, boj za slobodu, spravodlivosť a blaho pre všetkých, k otázkam kapitalizmu a socializmu som sa vyjadril v mojej knihe Hospodáriť poctivo. Prečo potrebuje ekonómia morálku. (Anständig wirtschaften. Warum Ökonomie Moral braucht.) Otázku vnútrocirkevných reformných problémov som musel nechať dosť bokom, lebo som nechcel a nechcem, aby o cirkevných problémoch rozhodovali tradicionalisti (slovensky sa dá preložiť i ako konzervatívci) a cynici. Pri dosiahnutí 85. roku života, 19. marca 2013, som sa rozhodol zostúpiť z veľkej scény, milé priateľky a priatelia. Prenechám to iným, aby sa zaoberali otázkami budúcnosti. Zostávam však naďalej aktívny a solidárny. Rád by som si prisvojil slová básnika Friedricha Schillera: "Nezradil som sny svojej mladosti." − Nezradil som sen obnovy cirkvi a jednoty kresťanských cirkví, nezradil som sen o mieri medzi náboženstvami a civilizáciami a nezradil som ani sen o skutočnom spoločenstve národov. Kiež snívajú tieto sny budúce generácie a ja sa spolieham na slová proroka Joela o vyliatí Ducha svätého v novej forme na všetkých: "Vaši synovia a vaše dcéry budú hovoriť slová múdrosti, vaši starci budú snívať, vaši mladí muži budú mať vízie." (Joel 3,1)

Z celého srdca vám prajem: pri všetkých sklamaniach, ktoré prídu, nenechajte sa odradiť. Bojujte tuho, mužne a vytrvalo v dôvere vo vieru a napriek všetkej malátnosti, hlúposti a rezignácii si zachovajte nádej na cirkev, ktorá žije a koná podľa Evanjelia Ježiša Krista. A popri všetkom hneve, hádkach a protestoch nezabudnite na lásku!

Z němčiny přeložil Peter Žaloudek. Text publikujeme se svolením překladatele i autora.