Literární ukázka Kultura

Počteníčko: Krvavé sonety

Syrské město Homs před válkou a nyní.

Je to už století, co slovenský básník Pavol Országh-Hviezdoslav (1849–1921) napsal své přesně mířené verše. Z celkem dvaatřiceti sonetů obsažených v jeho pásmu Krvavé sonety jsme vybrali pět, které jsou pro naši dobu nejaktuálnější, a nejlépe ji charakterizují.

8

Ó, ľudstvo! ľudstvo! Tak si vzdialené
nebolo nikdy od príkazu Krista:
Blížneho miluj ako seba, sčista
a bez výhrady splna, iskrenne.

Nač bolo jeho spásne učenie,
stvrdené smrťou, pravda, cesta istá:
keď bratu brat zmar stonásobne chystá,
preň zažíha hoc pekla plamene?

Čo mrav tvoj stojí, plň vied, umien perá,
keď vášňam sa dáš zaslepiť a viesť,
i pášeš potom ako divé zviera?
A čo si veniec pripravíš hen z hviezd,
neujdeš poroku, že dnes i včera
si v zlovesť spotvorilo blahovesť!

 

9

Kresťanstvo tvoje – lož je, faloš, mam!
Mlč o pohanoch! zle sa vyhováraš:
čo Tatár, Vandal raz, Hun, hľa! to stváraš,
sa v majstra vyučiac ich remeslám.

K oltárom lezieš, utieknuc sa v chrám;
však modlu na srdci, v jej službe háraš:
hej, o pokore, bázni leda táraš,
si ošemetník pred Bohom i tam!

Že vyslanec si svetla? Za misie!
prírody deťom odurmaniť um
a s vierou vposled opantať im šije –
Oj, dovidia včuľ na grunt tvojich dúm,
ich cvične núkaš začrieť do biblie:
krvavé vážiť – evanjelium!…

 

10

– Nuž, človeče, tys’ pánom prírody?
ty že máš právo rozhodovať nad ňou?
Prv seba opanuj! skroť kázňou vládnou:
kto pán je nad sebou, ten vývodí,

i hrdina je pravej slobody,
bo s každým zdielny na nej mierou riadnou;
ináč je otrok, čo rukou kradmou
tak seba, ako iných oškodí.

Och, plytkosť srdečná! Och, zmätok umov!
I azúrove čistí duchovia
pohrdli naraz veľkolepou dumou
u dlátka, farieb, zvukov, u slova;
šli v zmes… Nuž, v barbarstva noc, v cmiter rumov
ťa, človeče, ťa vracia výchova!?

 

13

Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?
Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou
vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,

z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvožíznivec s večnou záhou žhavou?
Ech, sebectvo! to! – a niet nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.

Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
hoc zem je pre všetkých dosť šírošíra,
chce, aby strela sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams’ v prázdeň vytískajúc iného –

 

15

I hučí válka – Ako krútňava
sa vrtí, gúľa-váľa, rozohnaná,
plutvami trepe jakby leviatana
a v bezdný hrtan s chvatom strháva,

požiera, nenásytná, hltavá,
tak ľudské životy, jak ľudské mania,
vždy tlamu dokorán ni sitna brána,
a trosky sú, čo na breh vydáva…

Púšť roztiahla sa vypasenou zmijou,
kde kvitli mestá jak kry ružové;
vzdor, nárek, kliatba divou harmóniou
preletá nad ňou pozdĺž, krížove…
– Pred spravodlivou kto raz históriou,
kto pred Bohom to všetko zodpovie!?

 

Pavol Országh-Hviezdoslav: Krvavé sonety. SVKL, Bratislava 1957.