Silvestrovské spomínanie
Ako sme netrpeli aj trpeli.
Aj manželky spisovateľov majú svoje literárne osudy. Najmä ak im osud vezme partnera privčas. Pani Hedviga Jašíková, manželka klasika lyrizovanej prózy Rudolfa Jašíka (1919–1960) sa stala na Slovensku za čias socializmu takým malým talizmanom. Taká malá Gusta Fučíková. Chodievala pravidelne na besedy po školách, na literárne súťaže pomenované po jej manželovi Jašíkove Kysuce, ale aj na Dni Smeny v Partizánskom. Kládli sa tam na námestí vždy vence, boli všelijaké prijatia. Rok čo rok to isté a ona pri tom. Niečo ako štátna vdova. Ľutovala som ju a nechápala. Mne sa vtedy za normalizácie zdalo, že sa už na muža ani nemôže pamätať, že opakuje iba samu seba. Elena Eleková (mladá lekárka a spisovateľka, ktorá žije v Michalovciach) počúvala spomienky na Rudolfa Jašíka v rádiu a napísala o tom na FB status. A ja som si pri tom spomenula na tie Dni Smeny v Partizánskom. Štátna vdova po Rudolfovi Jašíkovi ako každý rok bola prítomná, funkcionári boli tiež. A ja, vtedy mladá novinárka, som do denníka Smena diktovala z telefónnej búdky správu: domicil – „Partizánske“, verzálkami. „Včera sa v Prievidzi začali Dni Smeny, ako každý rok sa tu zišli vynikajúci spisovatelia...“ Atakďalej.
Ráno idem z raňajok, stretnem papaláša, má v rukách Smenu, číta. Potom mi povie:
„Máš tam chybu.“
A ja – že akú.
Ukazuje mi novinovú správu a je veľmi nafučaný.
Potom mi povie aj môj obľúbený riaditeľ: „Mala si tam chybu.“
Už viem, kopla som sa, do správy sa mi, bohvie prečo, priplietla Prievidza... Fú, mínuska jak remeň! (To boli vtedy tresty za chyby: za menšiu chybu 50 korún, za väčšiu 100 mínus z platu, a to môj nástupný bol 1850 brutto. Moja kamarátka mala väčšiu smolu: diktovala správu z literárnej súťaže Wolkrova Polianka a zlomyseľný kolega jej do naklepaného rukopisu rozpísal krstné meno básnika: Johny Wolker. To bolo za mínus 200.)
Ale späť k Jašíkovi a mojej chybe: Po pol roku sa ukáže, že bola inde.
Vyhrala som vtedy novinársku súťaž Zväzu novinárov, ale cenu dával SÚV SZM. Čistých tri tisíc korún!
Bola som na materskej, muž na vojne, materský príspevok 500 korún a „neprispôsobiví“ spoluobčania mi ukradli kočiar. Mali v tom čase takú záľubu, chodili po chodbách panelákov a do odstaveného kočíka vložili svoje dieťa, vyniesli von, a potom kočíky predávali. Sústreďovali sa na značku Stegner z Tuzexu. Ten môj bol z druhej ruky od spolužiačky, ale pekný, zelený, najkrajší v meste! Na nový som nemala, syna Miša som po tom zablatenom novom sídlisku nosila na rukách.
Čakala som na svoju výhru v súťaži ako na spasenie – a nič! Mesiac, dva... Pýtala som sa Ľuba Chorvatoviča, vtedy bol čímsi ako hovorcom onoho ideologického šéfa, čo je, kde to viazne.
„Helmut je na teba naštvaný. Cenu zakázal vyplatiť.“
„No ale veď som vyhrala! V anonymnej súťaži!“
„No veď práve! To máš za to Partizánske.“
„Za tú Prievidzu?“ pýtam sa neveriaco.
„Nie – to bolo v pohode. Ale že si ho zabudla spomenúť. Vypisovala si o spisovateľoch, a že tam je ideologický tajomník, o tom ani čiarka...“
Tak teraz neviem – trpeli sme my vtedajší „prispôsobiví“ viac, menej, alebo viac menej rovnako ako dnešní „prispôsobiví“?
(Helmut Vácha bol potom neskôr šéfredaktorom Smeny, a ešte neskôr po ňom Ľubo Chorvatovič. Spomínam už na obidvoch s láskou. A ak dovolíte, toto vianočne-silvestrovské spomínanie im venujem...)