Hovoriace hlavy, ale aké!
Básnik Ján Buzássy takto zaspomínal na prvé stretnutie s Miroslavom Válkom: „On ma dostal na starosť, bol vtedy redaktorom v Mladých letách. Ešte kým som mu dal prečítať nejaké básničky, hovorím, že mám také priezvisko, no, či si nemám dať pseudonym… A on mi na to: Zvyknú si.“ A ešte jedna pekná spomienka Jána Buzássyho, niesol nejaký darček Andrejovi Voznesenskému do Moskvy, nestretli sa, lebo ruský básnik bol kdesi vo Francúzsku, ale keď sa vrátil, telefonoval nášmu slovenskému básnikovi. „Čudnyj čelovek, vaš Miroslav Válek,“ povedal mi. „Odvtedy viem, ako sa povie po rusky zázračný.“ Marek Maďarič vravel: „Bol svoj medzi cudzími a cudzí medzi svojimi...“
Aj ja mám spomienku na lakonickú vetu Miroslava Válka, bolo to krátko po prevrate, sedel pred kanceláriou Petra Weissa v kresielku, nohu cez nohu, cigaretka v ruke, pred sebou Pravdu. „Čítal som“ povedal mi. „K veci.“ Bol to komentár k môjmu komentáru! A potom v januári 1991, išli sme z týždňovky vo Federálnom zhromaždení, čakali sme na odlet z Prahy a Vlado Mináč mi hovorí: „Miro je strašne ťažko chorý, už iba pije“. Ja že: „Miroslav Válek? On pije?“ Ťapa, ako keby to bolo dôležité. Vlado Mináč sa rozosmial. „Miro? Ja som proti nemu len taký klenovský prdík.“
Ak by sa niekto chcel naučiť, čo je to pluralita, mal by si pozrieť dokument Válek. Hrdina je sama osebe postava plnokrvná, no nasvietená zo všetkých možných uhlov, od jeho obdivovateľov, kritikov, súpútnikov, priateľov, odporcov, básnikov, filmárov, hudobníkov, politikov..., až po vnuka a vnučku. Každý z nich hovorí o Válkovi zo svojho pohľadu a vlastne tým, čo hovorí, povie veľmi veľa aj o sebe, o svojom charaktere, o svojich hodnotách. Áno, hovoriace hlavy, ale aké! Za každou príbeh, a aký! Moja rodná zem ich nosí požehnane, a nie, že nie. Úplne, úplne mi je jedno, koho volia, ale čo vedia a čo nám dali, to mi jedno nie je. Ďakujem im.
Keď som bola na Válkovi tretí raz, nebolo plno, ale nebolo ani prázdno, hoci vonku také dusné mdlo. Predo mnou sa hniezdila dvojica, starý pán a dievča, on bol s čímsi nespokojný. Dostal piť, asi pitný režim. Dosť ma to rušilo, lebo som si chcela čo najviac zapamätať. Ale furt sa hniezdili. Dievča sa odrazu otočilo dozadu, naklonila som sa jej uchom k ústam, čo je vo veci. Že kopem. Že by? Pre istotu sa ospravedlním. O chvíľu starý pán polohlasom žiada, aby ktosi vypol mobil. Juj! Budem musieť na to ísť ešte aspoň raz. Nemrzí ma to.
„Bože, ja som len Tvoja byľ,
a Ty si ma obetoval pre davy.
Čo som Ti, Bože, urobil,
čo som Ti, Bože, nespravil.“ (To sa našlo v pozostalosti básnika.)
Ohromne sa to dielo podarilo, je hodné Miroslava Válka! Už dávno ma žiaden film tak nezaujal, vrelo odporúčam. A taký bonus – viem, koho chcem za primátora Bratislavy. Pred filmom som nevedela, že Matúš Vallo je vnuk Miroslava Válka.
Válek. Slovensko, 2018. Scénář: Maroš Šlapeta, režie: Patrik Lančarič. 131 minut.
V Kulturních novinách jsme uveřejnili báseň Miroslava Válka v českém překladu "Jedna smutná ranní tramvaj".