Eliška
Náš Filip (bol to psík, ale pre nás vždy člen rodiny) strašne nemal rád, keď sa svorka trhala. Dnes sme vyšli z domu spolu s druhou babičkou, išla si vybavovať svoje záležitosti, a keď sa odpojila, Eliška protestovala. Žiadne pápá – chce, aby tu bola! Čosi hlboko vo mne sa majetnícky opýtalo – a nemá ju radšej ako teba? Až spomienka na Filipa to opravila.
Sme svoji! Na Podtatranského, už len my dve s Eliškou, sme stretli mládenca v oranžových montérkach, nesmelo sa pýtal, kde je tá jednosmerná ulica. Bol na jednosmernej, tak sa pýtam, čo hľadá. No, že taký žltý dom. Premýšľam – žltých je tu dosť, ukazujem, kade ísť, aby k nemu prišiel, ale ešte znova skúšam, čo hľadá. „Ja som si odbehol… a teraz neviem nájsť, kde robím.“ Stavieb je na okolí tiež dosť, no mne ho prišlo strašne ľúto. Že musí hľadať, kam si odbehnúť, keď ho pritlačí…
Šteboce slávik, Eliška pod klobúčikom si ho všíma, skúsim zapískať, vykašle sa na slávika a pozrie sa na mňa spod striešky klobúčika. Vycerí tie svoje dva predné spodné zúbky, ale aj skúma, odkiaľ ten zvuk ide. Skúsi aj ona, z pusinky jej vyjde prdlavý zvuk, smejeme sa spolu. Z jasaňov lieta zelenkavé okvetie, na chodníku stojí národná umelkyňa (nie Marína Kráľovičová, to je naša kamarátka), Eliška v rúčkach zviera nového zvera (zajačika), má dnes 11 mesiacov – Eliška, nie zajačik, ten je nový, plyšový. Predvčerom sme podobného macíka stratili a susedka z Eliškinho domu ho priniesla, spoznala ho na chodníku.
Leta jak špuľa, povedala by moja mama. (Kto by nevedel – špuľa je drevená cievka, bývali na nej zvinuté cverny. Kto by nevedel – cverny sú nite.) Ráno sa zjavia na vchodových dverách prstíky, vykukne, zbadá ma, ale hneď sa rozbehne. Beží akoby sa kotúľala, s ručičkami nad hlavou. No včera sme na Hlbokej mali prvý konflikt – požiadala moje slnečné okuliare (dostala ich), založila ich macíkovi (pomohla som), a potom ich začala majstrovať (nezdalo sa mi), a tak som požiadala vrátiť. Tudle! Začali sme sa o ne naťahovať. Teda, nielenže lieta jak špuľa, v tých ručičkách má vôľu! Vzájomne sme ju pocítili. A pocítili sme (ja), aká je to radosť, keď sa vnučka (rok a necelé dva mesiace) vypýta „ka“, pekne do šerblíka sa podarí a babička od radosti zvýskne hurá a tlieska. Eliška sa teší, že sa baba teší a zopakuje „Uá!“ Ale dnes opäť vyskúšame, kto má silnejšiu vôľu – o kocku. Vyhrala.
Pod Michalskou huslista, dievčatko je tanečnica, rúčka hore! Japonka v klobúku so širokou stuhou hľadá zábery, usmeje sa, či smie – a dievčatko zbadá, tiež sa hneď usmeje, nech má pani peknú spomienku na Bratislavu. Už si žmolila uško, aj očko, už si pritúlila zajačika, no ešte škoda hajať – a tak ju vyberiem pri Morovom stĺpe na Rybnom námestí z kočiarika, že si chvíľku pobeháme. Nejako tackavo sa rozbieha – a rozplače sa. To ona skoro nikdy! Rýchlo ju uložím späť do kočíka, ponúknem mlieko, trošku vypije, zaspí. Na Tyršovom nábreží jej vyzúvam kopaky (tak volá topánočky) – a z jednej sa vysypú tri plody žaluďov na konáriku. Princezná na hrášku.
Sňali sme obrazy, lebo pokračujeme v líčení, slečna Eliška prišla na obed a tam – holé steny! Prešli sme okolo nich a pýtam sa – kde je violončelistka? Presne ukázala – hoci violončelistka je momentálne niekde v špajzi. Myslím, že sa Ľudko Hološka poteší, že je jeho obraz v dobrých rukách. Vidí ho, aj keď tam nie je. Na Hlbokej zoznámim Elišku s akademickým maliarom Martinom Kellenbergerom. Ona ho už pozná, aj keď o tom nevie, ale z jeho ilustrácií pozná krá (vranu), aj Musu (čierneho chlapčeka). Martin navrhne, aby som Eliške napísala rozprávky, chce ich ilustrovať. Zlatý človek! Dnes na Tyršovom nábreží ukazujem Eliške motorový čln na Dunaji a ona konštatuje: „auto“. A čajka je „ká“, teda vrana.
A však tak, ako v živote, všetko je inak…