Spravodlivo rozdeľované bohatstvo spoločnosti je pre jej dlhodobé prežitie nevyhnutné
Vždy som mal jasno v tom, že mojím ideálom je sociálne spravodlivá, environmentálne udržateľná a občiansky otvorená (alebo – ak chcete – tolerantná) spoločnosť. Keď Valné zhromaždenie OSN vyhlásilo 20. február za Svetový deň sociálnej spravodlivosti, odôvodnilo to najmä tým, že sociálna spravodlivosť je podmienkou pre mierové spolužitie ľudí. Súhlasím, ale neobmedzoval by som význam tejto hodnoty len na utilitárne ciele. Sociálna spravodlivosť je predovšetkým mravný princíp, ktorý spočíva v rešpektovaní práv druhých. Ideál rovnosti, ktorý má svoj pôvod už v osvieteneckých hodnotách Veľkej francúzskej revolúcie, nie je založený na uniformite ľudských bytostí (ako ho či už zámerne alebo z neznalosti karikujú jeho odporcovia), ale na viere v rovnoprávne postavenie a zaobchádzanie s každým človekom, na úcte k jeho základným potrebám a právam. Ak podľa zistení humanitárnej organizácie Oxfam zverejnenej minulý mesiac len 80 ľudí vlastní majetok, ktorý sa vyrovná majetku chudobnejšej polovice ľudstva a jedno percento ľudí vlastní rovnaký majetok ako zvyšok sveta – takéto priepastné rozdiely ničím neospravedlníte. Je to stav, kedy pravicovo-ľavicové prekáračky o voľnom trhu a sociálnom štáte strácajú zmysel, lebo sa stávajú ideologickými mýtmi, ktoré nemajú oporu v realite.
Spravodlivo rozdeľované bohatstvo spoločnosti je pre jej dlhodobé prežitie nevyhnutné. Napriek tomu legitímny pojem „sociálna spravodlivosť“ v posledných rokoch zmizol z úst našich politikov, dokonca aj tých, ktorí sa formálne hlásia k ľavici. Namiesto neho sa začala nepatrične vyzdvihovať dobročinnosť. Dobročinnosť vedená ušľachtilými zámermi mala, má a bude mať v civilizovanej spoločnosti svoje miesto vždy. Ale nemôže byť náhradou za spravodlivý systém. Uprednostňovanie dobročinnosti pred spravodlivosťou nás vedie nielen k pokrytectvu, ale v konečnom dôsledku aj k prehlbovaniu nespravodlivosti. Už najvplyvnejší stredoveký židovský filozof a jeden z mojich najobľúbenejších morálnych mysliteľov Maimonides vypracoval vo svojom diele Mišne Tora z roku 1177 tzv. Zlatý rebrík dobročinnosti. Uvádza v ňom sedem stupňov dobročinného správania, pričom najvyšší a najcennejší je ten, kedy ani darca, ani obdarovaný o sebe nevedia. Cieľom dobročinnosti totiž nemôže byť dopomôcť bohatému k sláve a zahanbiť človeka odkázaného na pomoc. To sú podľa Maimonidesa tie najnižšie úmysly.
Všimnite si na pozadí tejto etiky, čo vyzdvihuje súčasná spoločnosť. Okázalé dary pred televíznymi kamerami s obrovskými transparentmi, na ktorých sú darované sumy. S fanfárami rozdávané almužny. Ako cnostní sa oslavujú často tí, ktorí rozkradli štát, priviedli ľudí na mizinu, ale dnes veľkodušne prispievajú na charitu. V tom horšom prípade dokonca bývalí gangstri, ktorí si dnes v snehobielej košeli liečia vlastné svedomie. Odpusťte mi preto, že ma nedojímajú takéto príbehy strojenej veľkodušnosti. Oveľa viac by som chcel vyzdvihnúť tých, ktorí prispievajú na dobročinnosť anonymne, ktorí nerozdávajú omrvinky, ale často sa delia z podstaty. Viem, že sú takí medzi nami a viem, že ich je veľa. Poznám prípady, kedy prišla na účet chorému človeku veľká finančná čiastka určená na nevyhnutnú operáciu a dotyčný dodnes netuší, kto mu zachránil život. Poznám ľudí, ktorí poslali na účet charitatívnej organizácie len zopár eur, no boli takí chudobní, že z ich strany to bola väčšia obeť ako milión od bohatého človeka. Práve týmto anonymným hrdinom a vyslancom ľudskosti, ktorí si z dobročinnosti nerobia ani imidž, ani kampaň, ale nezištne pomáhajú jeden druhému, patrí moja najhlbšia úcta a obdiv.
Akokoľvek sú tieto príbehy povznášajúce a inšpirujúce, s týmto sa moderná spoločnosť nemôže uspokojiť. Viac ako euro do klobúka potrebuje chudobný človek ochotu politických špičiek investovať podstatne viac času a peňazí do programov pre chudobných, do legislatívnych zmien, do systémových opatrení. Ale aj solidaritu väčšiny spoločnosti, ktorá chápe, že sociálne vylúčeným a znevýhodneným skupinám nie je čo závidieť. Tam už úsmevy mrznú, tam už ľudia v núdzi narážajú na neochotu mocných a na predsudky pohodlných. Nech je preto tento svetový sviatok pre nás mementom, že z milodarov ľudí nevytrhneme z biedy, že obrovské príjmové rozdiely už nerozdeľujú len planétu, ale aj Slovensko, že vôľa pomôcť slabším a odkázaným občanom sa musí prejaviť nielen na okázalých charitatívnych večierkoch a teatrálnych gestách, ale predovšetkým v komplexnom systéme sociálnej spravodlivosti. Pretože strom poznáš po ovocí.
Pripájam slávnu fotografiu Dorothey Langeovej pod názvom Kočujúca matka (1936), o ktorej povedala slová vynárajúce sa z reality dodnes: „Videla som ju a pristúpila k tej hladnej a zúfalej matke, akoby priťahovaná magnetickou silou. Naozaj sa nepamätám, ako som jej vysvetlila moju prítomnosť a prítomnosť môjho fotoaparátu, ale pamätám si, že sa ma na nič nespýtala. Ja som sa na jej meno ani príbeh nepýtala. Povedala mi, že má 32 rokov. Povedala mi, že prežívajú zo zmrznutej zeleniny zo zmrznutých polí a z vtákov, ktoré deti pozabíjali. Práve predala pneumatiky zo svojho auta, aby mohla kúpiť jedlo. Sedela tam opretá o stan obklopená svojimi deťmi a zdalo sa, akoby vedela, že moje fotografie jej môžu pomôcť, a tak ona pomohla mne. Skoro v tom bola rovnocennosť...“