Adventné
Leporelo, ktoré svojim čitateľom aj autorke pod stromček zostavila z jej textov redakcia Kultúrnych novín.
20. novembra som odletela porodiť syna do svojho rodného mesta. Na poslednú chvíľu mi na letisko doniesli priatelia kyticu modrých klinčekov. Odvtedy som také nevidela. Vydržali mi až do príchodu Michala na svet, tak som ich mala na nočnom stolíku v gelnickej pôrodnici. No a na Katarínu prišla sestrička a pýta sa: „Ta tote karafiaty už vam nebudze treba, hejže?“ A ja, že prečo. „No ta bo Katka, tota sestrička zdola, ma neška meniny, ta že by som jej ich vžala.“ Moje zlaté, všetky by som vám ich dnes podarovala.
3. novembra. Hajej, muj andílku, hajej a spi…, spievam si a pýtam sa Emila či sa na tú uspávanku pamätá. Mávali sme ju v knižke hudobnej výchovy. A on, že nie, ale že si myslel (z druhej izby nad PC), že počuje spievať Magdalenu Koženú. No, žeby až tak?
2. decembra. Jed v trasúcich sa rukách odsúdeného generála, to je bodka za drámou. Po nebohej krásnej Juhoslávii zostali hroby, siroty a vdovy. A mne kabát, ušitý z „runskej volny a angory“ v juhoslovanskej fabrike. Futro som si už dala vymeniť, so starým mi odišlo aj mesto a názov fabriky. Je to na neuverenie, ale kabát má už takmer štvrťstoročie! Pamiatka na dobrú krajinu. A ja v ňom ako starožitnosť.
12. decembra. Tým, čo rozhodovali o potrestaní Ruska cez ich športovcov, bolo naplivať na to, či doping, alebo nie. Veď zasvätení vedia, že doping je všade. Dnes pri debate v priamom prenose Pervovo kanala so športovcami, ktorí sa rozhodli, že pôjdu, lebo im v podstate naplivať na to, pod akou vlajkou, som videla, že cieľ je splnený. Mne osobne je tiež dávno naplivať na ten biznis, ktorý si hovorí šport. Ale politika sa ním robiť dá, a ešte ako!
14. decembra. Adventné. Na námestí vyhrávajú ako na fašiangy, našli sme niečo tiché, odľahlé, kde by sme boli samy. Boli sme samy, v kaviarni, kde od okien trochu ťahalo a vo vetrisku sa trepotali vlajky nad vchodom do hotela, dnu ani noha. Ukrajinské (podľa reči) dievča nám prinieslo jedálny lístok, vybrali sme si kačacie rolky v hruškovom pyré, v záveji z orechov, s malinou a tatarák z cvikly. Bolo to toto. Takmer pôstne, adventné. A prebrali sme umenie, politiku, zdravie, rodinu. Vierka referovala o svojom stretnutí so spolužiakmi z VŠ. Maťo sa ich vraj opýtal, či už majú kúpené hrobové miesta – lebo veď budú stále drahšie a na menej dobrých flekoch. Škoda, že si ich nekúpil už pri narodení, vtedy boli za babku.
16. decembra. Ježiško musí prísť s vôňami varenej čokolády, badiánu, škorice, orechov. Kým Eliška vyrastie, snáď sa to naučím. Lebo tie moje dnešné štangličky sú pod kritiku, časť skončila v guči. Šuhajdy ako-tak. Budú aj lepšie...